ŠK SLOVAN BRATISLAVA oficiálna stránka

Pre pamätníkov, ale aj tých mladších, ktorí majú možnosť zažiť v stredu to, čo mnohí zažili pred 39 rokmi. Invázia slovanistov porazila ducha Pasienkov a Inter Bratislava v priamom súboji o majstra.

V celej histórii slovenského resp. československého futbalu by sme len veľmi ťažko hľadali rovnako napínavú a do úplného konca dramatickú  sezónu, akou bola prvoligová sezóna 1974 / 75. Nielenže sa vtedy o majstrovskom titule rozhodovalo v záverečnom 30. kole a vo vzájomnom derby zápase susediacich bratislavských tímov, ale aj situácia na konci šestnásťčlennej  tabuľky bola pred posledným ligovým kolom viac ako zamotaná. Teoreticky mohlo totiž sprevádzať do druhej ligy už naisto zostupujúcu Nitru až osem ďalších mužstiev. Nečudo teda, že pred ligovým finišom  boli v permanencii najmä kalkulačky, na ktorých si celá československá futbalová verejnosť počítala všetky možné kombinácie a varianty, keďže o druhom zostupujúcom mohol a aj rozhodol jeden jediný gól. Absolútnym vyvrcholením ligy však bol vyššie spomenutý a dnes už legendárny derby zápas o ligový primát medzi Interom a Slovanom, ktorý sa odohral v pamätný pondelok 16. júna 1975 na bratislavských Pasienkoch.  Dodnes na toto derby spomínajú hráči i fanúšikovia oboch táborov a to bez ohľadu na skutočnosť, či mali povestný kus šťastia a dostali sa na zápas, alebo ho strávili v napätí pri rozhlasových prijímačoch.  Nikdy predtým a ani potom nebolo stretnutie belasých so žltočiernymi také dramatické a nevyvolalo medzi divákmi taký obrovský záujem. Preto mu právom patrí v hierarchii vzájomných  zápasov prvé miesto.
Na úvod pár slov o dramatickom ročníku 1974/75 z pohľadu účinkovania futbalistov bratislavského Slovana. TJ Slovan CHZJD Bratislava vstupoval do tejto prvoligovej sezóny v pozícii obhajcu majstrovského titulu i držiteľa Československého pohára. V predchádzajúcom ročníku totiž vyhrali belasí pod vedením trénera Jozefa Vengloša najvyššiu súťaž s dvojbodovým náskokom  pred Duklou Praha (priemerná divácka návšteva na Tehelnom poli bola v sezóne 1973/74 na úrovni 10 430 fanúšikov a na zápas vonku Slovan dokázal prilákať 9 350 divákov)  a vo finále Československého pohára, hranom na dva zápasy zviedli napínavý súboj s ďalším pražským celkom, Slaviou. Zošívaní síce v Edene zvíťazili vďaka vlastnému gólu slovanistu Petra Mutkoviča 1:0, ale v Bratislave sa zrodil 25. júna 1974 pred 6000 divákmi po premenenej penalte Jána Čapkoviča navlas rovnaký výsledok. Stretnutie sa tak muselo  predlžovať, ale ani nasledujúce minúty gól nepriniesli a preto v konečnom dôsledku rozhodovali pokutové kopy. V nich mal viac šťastia Slovan a v pomere 4:3 na penalty (za domáce mužstvo premenili penaltu Marián Masný, Anton Ondruš, Ján Čapkovič a Ľudovít Zlocha, pokutový kop nepremenil iba Bohumil Bizoň) získal pohárovú trofej a tým pádom i cenné double. Preto bolo len samozrejmé, že i v novom ligovom ročníku 1974/75 mal belasý tím bojovať o najvyššie priečky.
Ako česko-slovenský majster sa Slovan Bratislava kvalifikoval pre ročník 1974/75 aj do najvýznamnejšej európskej súťaže Pohára európskych majstrov, v ktorom ale bohužiaľ vypadol hneď v prvom kole. Žreb prisúdil do prvého kola belasým slávne belgické mužstvo RSC Anderlecht Brusel, ktoré malo v roku 1975 na konte už šestnásť domácich majstrovských titulov. Úvodný zápas zohrali oba celky 18. septembra 1974 na Tehelnom poli a Slovan v ňom i vďaka podpore 40 000 fanúšikov zvíťazil 4:2. Góly belasých vsietili Juraj Novotný, Ján Švehlík a Marián Masný, ktorý sa prezentoval dokonca dvomi presnými zásahmi, kým za hostí už len korigovali Coeck a van Himst. Pred bruselskou odvetou teda relatívne dobrá východisková pozícia. Ale naozaj len relatívne, pretože v Belgicku to zrazu bolo všetko inak. Anderlecht privítal belasých na svojom štadióne 2. októbra 1974 a hnaný 32 487 divákmi sa vôbec nepredstavil v úlohe pozorného hostiteľa,  keďže už v 14. minúte svietilo na ukazovateli skóre 2:0. O dva bleskové zásahy Anderlechtu do Vencelovej siete sa postarali opäť van Himst a Coeck. Marián Masný síce v 50. minúte posunul Slovan do druhého kola PMEK, avšak v 90. minúte o všetkom rozhodol tretím domácim gólom Thissen. Záverečná minúta odvetného zápasu tak rozhodla, že Slovan - držiteľ československého double - skončil svoju európsku púť už v prvom kole na štíte belgického majstra. Naproti tomu Anderlecht  dokráčal v najvýznamnejšej európskej pohárovej súťaži  do štvrťfinále, kde ho vyradil neskorší finalista Leeds United (trofej pre víťaza PEM získal v ročníku 1974/75 Bayern Mníchov).
Ani v domácom pohári to však nebola v ročníku 1974/75 zo strany belasých väčšia sláva. Slovan totiž ako obhajca trofeje stroskotal v semifinále slovenskej pohárovej súťaže na mužstve AC Nitra, keď síce v riadnom hracom čase uhral na domácej pôde remízu 1:1, ale futbalisti spod Zobora boli úspešnejší v následnom penaltovom rozstrele v pomere 2:3.  Majstra z Bratislavy tak vyradil v semifinále tím, ktorý sa po skončení ligovej sezóny 1974/75 ocitol na samom konci tabuľky a zostúpil do druhej ligy. Slovenský pohár získal po finálovom súboji s Nitrou večný rival belasých Spartak Trnava, ktorý triumfoval aj v bojoch o Československý pohár. Vo finále Československého pohára hranom na dva zápasy (podobne sa hralo aj finále slovenského i českého pohára) si bílí andely poradili s pražskou Spartou.
Slovanisti sa po vyradení z európskej i domácej pohárovej súťaže museli sústrediť už iba na obhajobu majstrovského titulu  a na súboje o ligové body. Slovan bol považovaný za favorita súťaže, čo nám jasne dokladá i súpiska pre ročník 1974 / 75. Stačí spomenúť také legendárne mená ako Alexander Vencel, Ján Pivarník, Koloman Gögh, Anton Ondruš, Jozef Čapkovič, Ján Medviď, Karol Jokl, Ivan Pekárik, Ján Švehlík, Marián Masný či Ján Čapkovič. Čo meno, to reprezentant. Okrem nich patrili do kádra Slovana i Marián Sedílek, Marián Elefant, Peter Mutkovič, Marián Pochaba, Ján Haraslín, Juraj Novotný a Bohumil Bizoň. Keď k tomu prirátame ešte fakt, že celý belasý orchester dirigoval uznávaný i úspešný tréner Jozef Vengloš, tak  z toho všetkého vychádzal jasný kandidát na titul. Podobne ako rok predtým. Zmena oproti predchádzajúcim sezónam nastala iba v  súperovi, ktorý sa bratislavskému Slovanu postavil do cesty za ligovým primátom.  Tým najväčším konkurentom nebol tentoraz úhlavný rival belasých Spartak Trnava (ovenčený piatimi majstrovskými titulmi), ani ďalšie veľké bašty československého futbalu z Prahy ako Sparta, Dukla či Slavia, ale na prekvapenie žltočierny sused z Pasienkov  Inter Bratislava. Bratislavskej dvojici Slovan -  Inter ešte v závere súťaže dýchali na krk klokani z Vršovíc, avšak susedom z Bajkalskej ulice sa podarilo Bohemians odraziť a rozdať si to o titul medzi sebou.
Pre mnohých priaznivcov futbalu bola takáto situácia pomerne nečakaná, keďže v predchádzajúcom ročníku skončili žlto-čierni ako staronový ligový nováčik až na trinástom mieste a od zostupu ich delil len jeden jediný bod. V priebehu roka sa však Inter prepracoval až na prvé priečky tabuľky, pričom na domácom trávniku neprehral až do posledného tridsiateho kola ani raz. Mužstvo z Pasienkov kormidloval relatívne mladý tréner (narodený 20. júla 1935) Valér Švec, ktorý sa ešte v roku 1959 tešil ako hráč z majstrovského titulu v drese Červenej hviezdy Bratislava. O niekoľko rokov neskôr si rovnaký úspech (dokonca dvakrát) zopakoval vo farbách Spartaka Trnava. Práve v slovenskom Ríme zavesil Valér Švec kopačky na klinec a po skončení aktívnej hráčskej kariéry prevzal po Jánovi Huckovi kormidlo pri prvom mužstve bílých andelov  a hneď s ním vybojoval  titul aj ako tréner.  Keď sa do Trnavy po zahraničnom angažmá vrátil Anton Malatinský, odišiel Váler Švec počas sezóny 1971/72 do bratislavského Interu, ktorý sa nezadržateľne rútil do druhej ligy. Žlto-čierni síce z ligy nakoniec vypadli, ale napriek tomu dokázal tréner Švec postupne sformovať základ mužstva, ktoré o tri roky neskôr  bojovalo už o ligový primát. 
V nami sledovanej sezóne 1974/75 tvorili kostru tímu z Pasienkov hráči ako Miroslav Kovařík, Ladislav Jurkemik, Jozef Barmoš, Jozef Šajánek, Jozef Bajza, Jozef Levický a najmä populárny bača Ladislav Petráš. U susedov  tak v priebehu krátkeho času vyrástol pre Slovan naozaj silný protivník s rovnako mladým a úspešným trénerom, ako bol belasý Jozef Vengloš (aj Jozef Vengloš mal na konte majstrovský titul v úlohe hráča i trénera).  Pre Slovan však do karát v súboji s Interom hrala štatistika vzájomných zápasov, veď interisti naposledy zvíťazili nad svojím slávnejším súperom v ročníku 1969/70. V podobnom duchu sa nieslo aj prvé vzájomné meranie síl na jeseň 1974, v ktorom zvíťazil Slovan na Tehelnom poli 1:0. Oba bratislavské celky sa počas sezóny pretekali i v strieľaní gólov do súperových sietí a len letmý prehľad výsledkov je toho jasným dôkazom. Slovan napríklad rozniesol Žilinu v pomere 8:1, Nitru 7:2, Sparte nadelil päťku a Trnave štvorku.  Spartu vyplatili v siedmom ligovom kole aj žltočierni divokým skóre 7:4  (Laco Petráš v tom zápase strelil päť gólov), ale najmä o pohárovú miestenku bojujúcu Zbrojovku Brno 7:0. Brnenský debakel sa zrodil v dvadsiatom ôsmom kole na Pasienkoch pred 15 000 divákmi a keďže Slovan zvíťazil v rovnakom kole nad Žilinou 4:2, usadili sa obe bratislavské mužstvá bok po boku na čele ligovej tabuľky. Belasí s 36 bodmi na prvom mieste a žlto-čierni s jednobodovou stratou na mieste druhom, pričom do konca súťaže zostávali iba dve kolá. Na krk obom bratislavským mužstvám ešte dýchali vršovickí klokani, ale vďaka zaváhaniu na pôde jedenásteho Jablonca sa Bohemians odsunul na tretiu priečku, i keď len s dvojbodovou stratou na Slovan.
K vystúpeniu belasého mužstva pod Dubňom so zachraňujúcou sa Žilinou treba dodať, že o víťazstvo 4:2 sa výraznou mierou postaral svojím hattrickom Ján Švehlík, pričom päť zo šiestich gólov padlo v rozmedzí medzi 67. a 76. minútou zápasu . Okrem Jána Švehlíka sa strelecky presadil v drese Slovana  k nevôli 16 000 domácich fanúšikov i Marián Masný a belasí tak mali rázne nakročené k obhajobe titulu. 
Teoreticky sa mohlo o všetkom rozhodnúť už v nasledujúcom 29. kole a to za predpokladu, že bratislavský Inter aj pražský Bohiemans svoje zápasy prehrajú a Slovan zvíťazí. Ale s takouto matematikou kalkuloval málokto a preto sa už po stretnutí Interu s Brnom tvorili na Pasienkoch rady fanúšikov čakajúcich pri pokladniciach, aby si v predstihu vyše dvoch týždňov zakúpili vstupenky na zápas Inter – Slovan, ktorý sa mal odohrať až v poslednom 30. kole. Pred vzájomným bratislavským derby však čakal Slovanistov na Tehelnom poli nepríjemný a o záchranu tuho bojujúci tím z Třinca, kým žltočierni cestovali pre zmenu na sever Moravy, kde ich na Bazaloch privítal Baník Ostrava. Aj Jozefovi Venglošovi bolo jasné, že súboj s Třincom nebude pre Slovan prechádzka ružovým sadom a preto tlmil predčasné majstrovské oslavy. Pre denník Šport povedal :  ,,Myslíme vždy na ten najbližší zápas. Najbližší je totiž najťažší. Vieme, že Třinec vie statočne bojovať a vôbec nemôžeme hovoriť o istote“. Vývoj stretnutia na Tehelnom poli mu dal skutočne za pravdu.
Slovan privítal hráčov z mesta ocele a železa 11. júna 1975 pred 23 000 divákmi v zostave Alexander Vencel, Ján Pivarník, Peter Mutkovič, Anton Ondruš, Koloman Gögh, Ján Medviď, Ivan Pekárik, Karol Jokl, Marián Masný, Ján Švehlík a Ján Čapkovič. Spočiatku nič nenasvedčovalo tomu, že sa v Bratislave zrodí prekvapenie 29. kola. Belasí síce trochu bezradne dobíjali obranu Třinca, ktorý sa rozhodol postaviť hru na totálnej defenzíve, ale Slovanu sa nakoniec podarilo horko ťažko streliť dva góly a vytvoriť si pohodlný náskok 2:0. O prvý presný zásah sa postaral v 38. minúte Ivan Pekárik a druhý gól zaknihoval presne o tridsať minút neskôr Ján Švehlík. Od tej chvíle však  Třinec vstal z popola a jeho hráči stavili všetko na jednu kartu. Bezradný výkon Slovana v závere umožnil  v 78. minúte znížiť Nevrlému a tesne pred koncom stretnutia vyrovnať Svobodovi na konečných 2:2. Posledné minúty belasého trápenia výstižne charakterizoval v Športe  novinár Ján Novák : ,,Hrať ešte trochu, boli by hostia vyhrali“.  Nasledujúceho dňa priniesol rovnaký denník veľavravný titulok ,,Spamätá sa Slovan ?“, v ktorom už spomenutý Ján Novák podrobil hru belasého majstra ostrej kritike. Dobre mierené slová si mala zobrať k srdcu najmä slovanistická obrana, ktorej citeľne chýbal dištancovaný reprezentačný obranca Jozef Čapkovič.
Priaznivcov Slovana nepotešil ani výsledok z  Ostravy. Napriek tomu, že sa Baník ujal v 37. minúte vedenia gólom Milana Albrechta, druhý polčas už patril jasne Interu. Jozef Levický a Laco Petráš v priebehu dvoch minút otočili skóre zápasu v prospech žlto-čiernych, ktorých prišli do severomoravskej metropoly povzbudiť stovky fanúšikov. Tí po konečnom hvizde rozhodcu Poučka začali v hľadisku štadióna na Bazaloch spontánne oslavovať a podobne i hráči Interu na ihrisku, pretože po zaváhaní belasých mali boj o majstrovský titul vo vlastných rukách. Vďaka remíze Slovana s Třincom sa Interisti bodovo dotiahli na svojho slávnejšieho suseda z Bajkalskej ulice. Slovan aj Inter mali na konte po predposlednom 29. ligovom kole zhodne  37 bodov, pričom belasí viedli tabuľku len vďaka lepšiemu skóre. Tretí Bohiemans strácal na vedúcu bratislavskú dvojicu len bod, ale titul už získať nemohol. Teda, aby sme boli presní : teoreticky mohol, ale jedine za predpokladu, že by sa v dueli Inter – Slovan zrodila remíza a futbalisti z Vršovíc by zvíťazili mimoriadne vysokým rozdielom (pri bratislavskej remíze 0:0 by Bohemians musel vyhrať aspoň 10:0). Želanie mnohých priaznivcov športu sa týmto pádom stalo skutočnosťou : Po prvýkrát v histórii československého futbalu  sa o víťazovi ligovej súťaže rozhodovalo v bratislavskom derby a naviac v poslednom 30. kole. Toľko očakávaný deň D pripadol na pondelok 16. júna 1975.
Ako už  bolo v úvode naznačené, otázka majstra nebola jedinou nevyriešenou hádankou ligového pelotónu. V zostupových vodách teoreticky stále plávalo až osem mužstiev (VSS Košice, Dukla Praha, Škoda Plzeň, Liaz Jablonec, ZVL Žilina, Baník Ostrava, TŽ Třinec a Sparta Praha) a na všeobecné prekvapenie aj pražská Sparta, ktoré dovtedy z ligy nikdy nevypadla. Po hernej stránke sa to síce dalo čakať, rudí  prežívali krízu už dlhšiu dobu, ale predstava, že by toľkými titulmi ovenčená Sparta mohla skončiť v druhej lige, bola najmä v Čechách ťažko pochopiteľná. Nad Letnou sa pomaly ale isto sťahovali čierne mračná, avšak definitívu prinieslo až posledné kolo. Sparta privítala Teplice, Třinec Bohemians, Dukla Praha ostravský Baník, Žilina naisto zostupujúcu Nitru, Jablonec Plzeň a VSS Košice Brno (Košičania mohli vypadnúť iba čisto teoreticky, keďže by museli prehrať 0:21 a Sparta vyhrať 19:0). Prakticky o nič sa hralo len v jednom jedinom zápase a to v Edene, kde Slavia privítala trnavský Spartak. No a samozrejme úplné vyvrcholenie ligy sa malo udiať na beznádejne vypredaných Pasienkoch, kde druhý Inter hostil prvý Slovan. Belasým hralo do karát lepšie celkové skóre i štatistika vzájomných zápasov za posledné roky. Interu zas výhoda domáceho prostredia (i keď o tom by sa dalo polemizovať, pretože Slovan mal podstatne silnejšiu fanúšikovskú základňu) a lepšia forma v závere súťaže. Ak chcel Inter získať prvýkrát vo svojej histórii titul majstra (ak nerátame titul ČH Bratislava z roku 1959), musel Slovan bezpodmienečne  poraziť.
Bratislavský súboj o titul sa tešil aj nebývalej mediálnej pozornosti, najmä v denníkoch vychádzajúcich na Slovensku, keďže tie české skôr venovali svoj záujem záverečným bojom o ligovú záchranu (a možnému vypadnutiu Sparty Praha). Na stránkach slovenských periodík sa tak objavili rozhovory s oboma trénermi, s funkcionármi zainteresovaných klubov i priamo s fanúšikmi. Pozrime si najprv názory trénerov. Jozef Vengloš : ,,V derby ťažko predvídať výsledok. Vynasnažím sa spolu s hráčmi, aby sme podali hodnotný výkon. Bratislavské obecenstvo si zaslúži vidieť vrcholný futbal , predovšetkým mať veľký športový zážitok. Menej myslím na titul, ako na daných deväťdesiat minút. Koncentrácia na hru je podstatná. V každom prípade je dobré, že sa bojuje o titul medzi nami.“ 
Valér Švec : ,,Zápas berieme ako jeden zo série ligových zápolení. Nerobíme žiadne mimoriadne zásahy, ani sústredenie...Súper je veľmi silný, ale osobne verím svojim hráčom.“  Dokonca vo vtedajšej Smene padla otázka na oboch trénerov, či by sa v prípade víťazstva svojho tímu dali ostrihať dohola. Svorne odpovedali, že ,,nie“. Tajomník Slovana Rudolf Jurčák sa v Športe ešte dotkol nevydareného stretnutia s Třincom : ,,Po stretnutí s Třincom sme neboli veľmi spokojný. Ani výbor oddielu, ani tréner. Vieme, že len dobrý výsledok v pondelok znamená rehabilitáciu pred naším obecenstvom, ktoré sa môže cítiť poškodené nezodpovednou hrou svojich obľúbených futbalistov.“ 
Predzápasové chvíle prežívali susedia z Bajkalskej ulice rôzne. Interisti trénovali pred stretnutím na ihrisku Rapidu Bratislava, pretože Pasienky museli uvoľniť pre cvičencov mestskej spartakiády, zatiaľ čo belasí sa vybrali na krátke sústredenie do neďalekej Harmónie. V nedeľu, deň pred stretnutím sa futbalisti Slovana stretli s podnikovým riaditeľom ,,Dimitrovky“ a ubezpečili ho, že spravia všetko preto, aby titul putoval na Tehelné pole. Zaujímavé bolo i to, že dlhoročná opora Slovana Karol Jokl prezradil v jednom predzápasovom rozhovore, že v mladosti vôbec nefandil belasým, ale ČH Bratislava, ktorá bola považovaná (čo nie je úplne presné konštatovanie) za predchodcu Interu. : ,,Po prvé Vám musím povedať, že ako dieťa alebo ako dorastenecký reprezentant som nikdy nedržal palce Slovanu. Skôr som obdivoval tých na pravom brehu Dunaja – chlapcov z Červenej hviezdy Bratislava.“  Belasá legenda teda v mladom veku obdivovala i Valéra Šveca, ktorého žltočierne mužstvo chcela 16. júna 1975 Joklovi a spol. prekaziť obhajobu majstrovského titulu. Lenže skúsenosti s majstrovskými titulmi v úlohe hráča i trénera mal aj lodivod Slovana Bratislava.
Jozef Vengloš (narodený 18. februára 1936 v Ružomberku) skončil futbalovú kariéru v roku 1966 práve v belasom drese Slovana, za ktorý odohral dvanásť sezón a získal s ním jeden majstrovský titul. Budúci najúspešnejší slovenský tréner 20. storočia potom odišiel k protinožcom do Austrálie, kde trénoval  mužstvo FC Praugue Sydney i austrálsku reprezentáciu. Po dvoch úspešných rokoch strávených na opačnom konci sveta sa Jozef Vengloš vrátil do Československa,  nie však do Bratislavy, ale na východ republiky a po trénerovi Štefanovi Jačianskom prevzal žltomodrý tím VSS Košice. V sezóne 1970/71 sa mu podarilo strojárov dotiahnuť až na pozíciu vicemajstra, keď  v konečnej tabuľke skončili štyri body za vtedy vynikajúcou Trnavou. Aj vďaka týmto úspechom sa Jozef Vengloš stal trénerom československej futbalovej reprezentácie do 23 rokov, s ktorou v roku 1972 dokázal triumfovať na majstrovstvách Európy. Zápasy ME sa hrali dvojkolovým systémom vrátane finále. V ňom dokázali československí hráči najprv remizovať v Moskve so Sovietskym zväzom 2:2 a následne v ostravskej odvete vyhrať 2:0, čím dosiahli titul majstrov Európy do 23 rokov. Vo Venglošovom reprezentačnom mužstve hrali aj opory Slovana a Interu : Ján Švehlík a Ladislav Jurkemik. S takouto vizitkou prišiel v sezóne 1973/74 Jozef Vengloš späť do bratislavského Slovana v úlohe hlavného trénera, aby hneď po svojom príchode zlomil hegemóniu Spartaka Trnava a získal ligový primát i víťazstvo v Československom pohári. Slovan sa tak po krátkom čase vrátil na samý vrchol československého futbalu, kam vždy patril a o rok neskôr v zápase s Interom mal túto nadvládu aj vďaka Jozefovi Venglošovi iba potvrdiť.  
V pondelok 16. júna 1975 smerovali na Pasienky zo všetkých strán davy nadšených fanúšikov tešiacich sa na dramatické vyvrcholenie ligy  a väčšina fandila pochopiteľne belasým farbám. Tí cezpoľní (ak zohnali lístky) poväčšine dorazili na zápas vlakom či autobusom (pred štadiónom Interu sa v tom čase nebolo nákupné centrum) a ostatní sa hrnuli pešo alebo ich privážali preplnené električky. Pasienky  mohli pojať okolo 30 000 divákov, ale záujem bol pochopiteľne oveľa výraznejší. Ak by sa hralo na Tehelnom poli, Bratislava by atakovala historický rekord v návštevnosti, ktorý držala Praha (v roku 1965 videlo derby pražských ,,S“ oficiálne 50 000 divákov, ale podľa pamätníkov sa na Strahove tlačilo podstatne viac ľudí).  Hráčom Slovana to však nemuselo prekážať, lebo belasí priaznivci im aj na druhej strane Bajkalskej ulice urobili domácu atmosféru zvýraznenú klubovými vlajkami a hlasným povzbudzovaním. Len pre zaujímavosť, Československá televízia plánovala vysielať zápas len zo záznamu o 21:00 hodine a tak fanúšikovia bez vstupeniek ostali odkázaní iba na tranzistory.
V nich sa dopočuli, že Jozef Vengloš poslal do boja túto jedenástku hráčov :  Alexander Vencel, Ján Pivarník, Peter Mutkovič, Anton Ondruš, Koloman Gögh, Ján Medviď, Ivan Pekárik, Karol Jokl, Marián Masný, Ján Švehlík a Ján Čapkovič. Žltočierne mužstvo po taktovkou Valéra Šveca sa naopak postavila Slovanu v zložení Miroslav Kovařík, Milan Hrica, Ladislav Jurkemik, Ľudovít Zlocha, Jozef Barmoš, Peter Luprich, Jozef Šajánek, Jozef Bajza, Jozef Levický, Ladislav Petráš a Peter Mráz.  Rozhodca Horbas tak mohol  16. júna 1975 o 17:00 fúknuť do píšťalky a zahájiť boj o ligový primát pred burácajúcim hľadiskom.
Pri dôležitých súbojoch, kde obom súperom ide  takpovediac o všetko, by sa čakal zápas vedený v prvom rade takticky, opatrne, vychádzajúc zo zabezpečenej obrany s cieľom neinkasovať gól. Na Pasienkoch  to platilo iba prvých šesť minút. V šiestej minúte bol totiž proti belasým nariadený priamy kop, ktorý sa chystal zahrať Ladislav Jurkemik. Namiesto očakávanej strely však prihral loptu Lacovi Petrášovi, ten mu ju povedľa múru vrátil späť a Jurkemikovi sa tak otvorila voľná cesta až k Vencelovi – 1:0. V tej chvíli prepukla žltočierna radosť na ihrisku i medzi priaznivcami Interu v hľadisku, ale dlho sa z vedenia netešili. Gól Interu odštartoval celú plejádu útočných akcií, diváci si rozhodne prišli na svoje a od začiatku bolo jasné, že v tomto stretnutí budú hrať prím útoky. Už za desať minúť prišlo možno k najkrajšej akcii celého zápasu a mal ju na svedomí slovanista Karol Jokl. Športový novinár Ján Novák celú Joklovu akciu opísal takto : ,,Neprešlo ani desať minút a Jokl jednou zo svojich najlepších životných akcií šokoval : obišiel postupne troch obrancov a z hranice šestnástky pravou nohou presne trafil pravý dolný kút a sieť – 1:1.“ 
Razom bol na koni Slovan, i keď interisti neustále dobíjali belasú obranu a snažili pridať druhý presný zásah. Pritom zabúdali na zadné vrátka, čo Slovan majstrovsky využíval a ohrozoval rýchlymi protiútokmi Kovaříka v bráne žltočiernych - len do polčasu dvakrát zneškodnil nebezpečné hlavičky Slovana z tesnej blízkosti. V 42. minúte bol už ale Kovařík bezmocný. Marián Masný prihral na pravú stranu Jánovi Švehlíkovi, ten fintou oklamal brániaceho Jurkemika a presne vystrelil k ľavej žrdi – 1:2. Slovan vďaka Švehlíkovmu gólu mohol odchádzať do kabín spokojný, s jednogólovým náskokom a vedomý si toho, že je to Inter, kto sa bude musieť vrhnúť do útoku. Namiesto očakávaného náporu domácich však prišiel v úvode druhého polčasu pre žlto-čiernych šok. Dve minúty po zahájení posledného dejstva bratislavskej drámy vbehol po ľavom krídle do otvorenej obrany Interu Marián Masný, ktorého v pokutovom území fauloval Ladislav Jurkemik a rozhodca nekompromisne nariadil jedenástku. Tú bezpečne premenil Anton Ondruš – 1:3. Novopečený reprezentant Jurkemik tak nechtiac opäť  asistoval pri góle Slovana. Interisti sa napriek tomu nevzdávali a vrhli všetky svoje sily do útoku. Veď nakoniec, nič iné im ani nezostávalo. Neprešlo ani päť minút od tretieho gólu Slovana a takmer sa žlto-čiernym podarilo znížiť. V 52. minúte si totiž obrane vypomáhajúci Ján Čapkovič nastrelil ruku a rozhodca Horbas odpískal druhý pokutový kop v zápase, tentokrát ale proti belasým. K lopte sa postavil najlepší strelec Interu i celej ligy Laco Petráš, a ,,bezpečne“ prestrelil Vencelovu svätyňu. Medzi slovanistickými priaznivcami vypuklo neopísateľné nadšenie a predčasné oslavy titulu, keďže v danej chvíli asi každý predpokladal, že sa Inter definitívne zlomil. Na všeobecné prekvapenie však o tri minúty nato vbehol do päťky Slovana tandem Petráš - Šajánek a v húštine tiel sa najlepšie zorientoval práve neúspešný exekútor pokutového kopu Petráš a zasunul loptu za Vencelov chrbát – 2:3. Dráma vrcholila a Slovan si nemohol byť ničím istý. Veď streliť dva góly a otočiť zápas behom zostávajúcej  pol hodiny nie je neriešiteľný problém. Najmä keď mal Inter vo svojich radoch najlepšieho strelca ligy Laca Petráša. Tréner Vengloš preto poslal na trávnik namiesto zraneného Ivana Pekárika čerstvého Jána Haraslína.
Inter musel za takejto situácie staviť všetko na jednu kartu a logicky otvoriť obranu, čím sa belasým otvárala možnosť na rýchle protiútoky.  A na tie mal Slovan hráčov ako stvorených, čo sa krásne ukázalo v 81. minúte. Brankár a kapitán Slovana Vencel predĺžil na Mariána Masného, ktorý vyšprintoval z vlastnej polovice ihriska, našiel na druhej strane bežiaceho Jána Švehlíka a dvadsaťpäťročný rodák z Lovče vsietil svoj druhý gól v zápase a stanovil na konečných 2:4 v prospech Slovana Bratislava. V poslednej minúte ešte Ladislav Jurkemik vykopával z bránkovej čiary strelu Jána Čapkoviča, čo však nič nezmenilo na tom, že hráči, tréneri, funkcionári a fanúšikovia belasých mohli po konečnom hvizde hlavného rozhodcu Horbasa plnými dúškami oslavovať zisk majstrovského titulu pre sezónu 1974/75. Prepukla pravá a nefalšovaná belasá radosť. Nik nepochyboval o tom, že trofej je v tých najsprávnejších rukách. Prvá porážka Interu na vlastnej pôde a koniec štrnásť zápasovej víťaznej série stáli žltočiernych titul.
Aké boli ohlasy hráčov Slovana Bratislava bezprostredne po zápase ?  Peter Mutkovič : ,,Predsa sme obstáli v dramatickom ligovom finále. Hrať osobku na Petráša je ťažké, lebo je to hráč, ktorého ťahy sa vždy nedajú predvídať, myšlienkou je vždy pred svojím strážcom.“ Anton Ondruš : ,,Naše kvality sme potvrdili v rozhodujúcej chvíli. Treba lepší dôkaz, ako víťazstvo o dva góly nad najväčším rivalom na jeho ihrisku ?“ Koloman Gögh : ,,Obával som sa, ako zvládneme derby psychicky. Keď sme však vyšli na ihrisko a pocítili sme veľkú podporu divákov, to nás postavilo na nohy, vlialo nám sebadôveru.“  Jeden z najlepších na ihrisku Marián Masný : ,,Som rád, že sa o titule rozhodlo práve v derby s Interom, aspoň nemusia byť pochybnosti, kto je lepší a či sme zaslúžene prvý.“  Strelec dvoch gólov Ján Švehlík : ,,Víťazstvom na Pasienkoch sme hádam každého presvedčili, že sme oprávnene prví. Mám výborný pocit, lebo v celej lige sme bojovali čestne, tým väčšia je teraz naša radosť.“  Útočník Ján Čapkovič : ,,Toto je už môj tretí titul v Slovane a mám z neho najväčšiu radosť, lebo sme ho dosiahli v súboji s naším najväčším rivalom. Rovnako sa však teším z druhého miesta Interu, dvaja najlepší sú  z Bratislavy a to je skvelé.“ 
A nakoniec dirigent majstrovského belasého orchestra Jozef Vengloš : ,,Úprimne poviem, že v našej taktike bol plán – dať prvý gól. O to viac si cením svoj kolektív, že napriek nepriaznivému vývoju sa vedel vysporiadať s danými podmienkami. Celkovú taktiku som staval na absolútnej a dôslednej defenzíve. Hráčom som prikázal útočiť maximálne v trojici, nie vo väčšom počte...Veľmi som rád, že najmä Masný a Švehlík sa vedeli v pravý čas skoncentrovať, uplatniť svoje nesporné schopnosti a realizovať dané zámery...No chcem zdôrazniť, že všetci hráči splnili moje predstavy na sto percent. A ešte voľačo – to bolo akési vnútorné tušenie – myslel som si, presviedčal sám seba, že nie je možné, aby jedno mužstvo vyhralo na svojom ihrisku všetkých pätnásť zápasov za jedinú sezónu. Vnútorné tušenie nesklamalo. Inter po sérii štrnástich vyhratých stretnutí v pätnástom podľahol po prvý raz.“  Tréner Vengloš záverom dodal, že sa už teší po dlhom čase na dovolenku pri mori a na zaslúžený oddych po dlhej a náročnej sezóne. 
Ešte predtým si však museli hráči i realizačný tím splniť milú povinnosť a absolvovať slávnostnú večeru s podnikovým vedením CHZJD. V bohatom kultúrnom programe vystúpili umelci bratislavských divadiel a celý program uvádzal herec a  slovanista telom i dušou Anton Baláž. Zazneli slávnostné prejavy najvyšších predstaviteľov Dimitrovky a za hráčov sa poďakoval brankár a kapitán mužstva Alexander Vencel. Všetci sa zhodli na tom, že titul patrí Slovanu právom, čo jasne dokazovali i štatistiky. Slovan Bratislava nastrieľal najviac gólov zo všetkých ligových mužstiev, až 72 a inkasoval iba 34 krát. Na svojom konte mali belasí aj najmenej prehier – sedem. Všetkých  tridsať ligových zápasov odohralo v sezóne 1974/75 päť hráčov : Ján Čapkovič, Koloman Gögh, Marián Masný, Anton Ondruš a Ján Švehlík. Najlepším strelcom mužstva sa stal Ján Čapkovič so 16 gólmi. Priemerná návšteva na Tehelnom poli dosiahla úroveň 11 750 divákov na zápas a vonku sa prišlo na Slovan pozrieť dokonca 12 230 divákov. Takýto bol teda ročník 1974/75 z pohľadu Slovana Bratislava, ktorý vyvrcholil legendárnym derby zápasom s Interom na Pasienkoch.
Čo sa týka opačného konca tabuľky (aby sme naň pre úplnosť nezabudli), aj tu znamenala sezóna 1974/75 historický medzník.  Po prvýkrát vo svojej bohatej histórii totiž zostúpila do druhej ligy Sparta Praha. A to napriek vysokému víťazstvu 4:0 nad Teplicami. Letenskému tímu to však nebolo nič platné, pretože jeho priami konkurenti z Třinca dokázali rozstrieľať v tabuľke tretí Bohemians v pomere 5:0, čo sa Sparťanom nijako nepozdávalo a prakticky dodnes upodozrievajú klokanov, že si veľmi ochotne nechali nastrieľať päťku. Mužstvo z Letnej sprevádzala do druhej ligy posledná Nitra. Len pre zaujímavosť, májový súboj Nitry so Spartou musel byť za stavu 1:2 v prospech Sparty prerušený, lebo nitrianski diváci vhodili na hraciu plochu kameň, ktorý zasiahol postranného rozhodcu. Zápas tak vyhrala kontumačne Sparta a disciplinárka zatvorila Nitre ihrisko na tri stretnutia a preto musela ligu dohrať v Šali.
Slovan Bratislava mal však úplne iné starosti - rozhodne príjemné  a majstrovské. Lenže vo víre majstrovských osláv asi žiadneho priaznivca belasých ani vo sne nenapadlo, že Slovan získa ďalší majstrovský titul až za dlhých sedemnásť rokov, pričom medzitým sa bude musieť pár rokov potácať v druhej lige. Majstrovskú sezónu 1974/75 sa podarilo zopakovať až mužstvu pod vedením trénera Dušana Galisa v roku 1992, keď Dubovský a spol.  zosadili z trónu železnú Spartu. To je už ale iná kapitola belasej histórie.     

Článok exkluzívne pripravil pre všetkých belasých priaznivcov PhDr. Tomáš Černák, za čo mu veľmi pekne ďakujeme.