ŠK SLOVAN BRATISLAVA oficiálna stránka

Je tretím služobne najstarším hráčom súčasného kádra, členmi A-tímu sú nepretržite dlhšie len Joeri de Kamps a Dominik Greif (ako úplne prvý bol v kabíne A-tímu odchovanec Lukáš Pauschek, jeho pôsobenie v belasom však bolo prerušené angažmánom v Česku). Aleksandar Čavrič v sobotu nastúpil na svoj stý ligový zápas v belasom. V rámci stovky ligových štartov strelil 24 gólov, ku ktorým pridal 21 asistencií. Podieľal sa na dvoch majstrovských tituloch, troch domácich pohároch a postupe do skupiny Európskej ligy.

Pri príležitosti stovky štartov sme s „Čakim,“ ako Aleksandara spoluhráči prezývajú, pripravili rozhovor. Nie však o „bežných“ témach, ale skôr o ňom ako človeku a futbalistovi.

Začnime však takou klasickou otázkou. Čo hovoríš na sto ligových štartov v belasom?

Sto predstavuje obrovské číslo, nie každému hráčovi sa podarí odohrať toľko zápasov v jednom klube. Mal som to šťastie a česť, že som v stovke ligových duelov nosil dres najväčšieho slovenského klubu. Napĺňa ma to hrdosťou. Ak by som nemal zdravotné problémy, mohol som túto métu dosiahnuť oveľa skôr, ale všetko je tak, ako má byť.

Na ktorý ligový zápas si najradšej spomínaš?

Veľmi ťažká otázka. Ak sa pozerám čisto na svoj individuálny výkon, tak určite vyberiem ten, v ktorom som dal hetrik Žiline pri našom víťazstve 6:0. Keď sa však máme baviť o celom tíme, tak z ligových zápasov bol najlepší hneď otvárací zápas na Tehelnom poli, keď sme zdolali Trnavu 2:0. Na ten večer sa nič iné nechytá z pohľadu atmosféry, prostredia či emócií. Do Slovana som prišiel v čase, keď sa ešte len začínal stavať nový štadión. Nielen ja som naň dlho čakal, pretože všetci vieme, aké to bolo na Pasienkoch. Bolo neuveriteľné vidieť na Tehelnom poli tisícky ľudí a eufóriu, ktorá išla z hľadiska. Vtedy sme pocítili, koľko má Slovan skutočne fanúšikov nielen v Bratislave, ale aj na Slovensku.

Na jar 2019 si po návrate na Tehelné pole dal pred viac než 14-tisícovou kulisou gól Dunajskej Strede, potom si pred viac než ôsmimi tisíckami fanúšikov proti Michalovciam parádne skóroval a dva góly si pripravil. Bola jar 2019 jedným z najkrajších belasých období?

Možno aj úplne najkrajším. Zbehlo sa viacero výborných vecí – otvorenie nového štadióna, vysoké návštevy, suverénny zisk titulu a aj mne osobne sa na ihrisku darilo. Boli to krásne veci. 

Slovan v ďalšej sezóne dosiahol na ďalšie méty, keď sa presadil v Európe, ročník 2019/20 však z tvojho pohľadu poznačili zdravotné problémy...

Dnes sa na sezónu 2019/20 pozerám inými očami. Ukázala mi, že musím byť trpezlivý. Úprimne, bola to aj moja chyba, pretože keď som sa zranil, tak som chcel silou-mocou urýchliť návrat, čo paradoxne výrazne predĺžilo celý proces rekonvalescencie. Chcel som pomôcť tímu a hrať veľké zápasy, aké nezažívame každý deň. Bol to v istom slova zmysle najhorší, no aj najlepší rok, pretože som na každom európskom zápase bol súčasťou tímu a aj keď som nemohol hrať, prežíval som všetky naše úspechy. Mám poučenie do budúcna. Viem, že niekedy je lepšie si týždeň oddýchnuť a potom byť pripravený, než veci siliť a potom sa dlho trápiť.

V prebiehajúcej sezóne máš na konte dva góly a päť asistencií, najlepšie ti vyšiel jesenný domáci duel s Ružomberkom (víťazstvo 5:0). Ako sa aktuálne cítiš?

Som šťastný, že sa mi vyhýbajú zdravotné problémy a som pripravený hrať. Makám na tom, aby som si opäť vybojoval miesto v základnej jedenástke. Je to pre mňa trochu nová situácia, v minulosti som si zvykol hrávať od začiatku, no konkurencia je prospešná. Predtým som necítil taký tlak na svoju pozíciu. Teraz som pod tlakom. Nevnímam to vôbec zle, práve naopak. Toto obdobie ma určite posunie ďalej a pomôže mi, aby som trénoval ešte viac. Trpezlivo čakám na svoje šance a každú minútu na ihrisku sa snažím naplno využiť.

Čo hovoríš na fakt, že si tretí služobne najstarší hráč v tíme?

Musím sa priznať, že keď som prichádzal, tak som nemal pocit, že tu zostanem tak dlho. S časovým odstupom môžem priznať, že som evidoval nejaký záujem zo zahraničia, chcel som však zostať v Slovane a dosiahnuť s ním ďalšie ciele. Takmer päť rokov v Slovane je tým najlepším, čo sa mi v živote stalo. Len párkrát za život vám niečo všetko tak sadne – tím, ľudia v klube, spoluhráči, prostredie, Bratislava. Vyhovuje mi, že mentalita ľudí je podobná ako v Srbsku, Slováci sú mi určite bližší než ľudia v Belgicku alebo Dánsku, kde som predtým pôsobil. Tam bola väčšina ľudí skôr chladná, Slováci sú oveľa priateľskejší a otvorenejší. Rovnako musím povedať, že som ešte nikde nezažil takú chémiu v mužstve ako v Slovane. Mám dobrý vzťah s každým jedným chalanom v tíme, vzájomne sa rešpektujeme. Beriem s úsmevom, keď chalani o mne hovoria, že som už ako legenda a zostanem v Slovane navždy (úsmev). Päť rokov už je dosť, no ubehlo to veľmi rýchlo. A som hrdý, že môžem byť tak dlho súčasťou klubu.

Za Srbsko si hral na štyroch mládežníckych európskych šampionátoch, naposledy na ME 2017 do 21 rokov. Bol si blízko aj k nominácii do reprezentačného áčka, v ktorom sú viacerí legionári zo špičkových európskych líg?

Áno, mal som indície, že ešte dávnejšie sa boli na mňa pozrieť aj na zápasoch a sledovali ma. V každej kategórii od U17 po U21 som bol v základnej zostave Srbska, čiže som bol na očiach. Bolo to blízko, no nominácia do áčka zatiaľ neprišla. Verím, že ešte niekedy príde, je to môj nesplnený sen. Sám však dobre viem, že k jeho splneniu vedie len poctivá každodenná práca a dobré výkony v klube.

Už keď sme pri téme Srbsko, tak narodil si sa vo Vukovare, ktorý je dnes súčasťou Chorvátska. Práve Vukovar je smutne spätný s jednou z najhorších udalostí vojny pri rozpade Juhoslávie. Dotkli sa tieto neslávne udalosti aj teba a tvojej rodiny?

Som Srb, no narodil som sa vo Vukovare. Ešte keď som bol veľmi malý, museli sme odísť do iného mesta v Chorvátsku. Žili sme tam rok, potom sme sa museli presunúť a vrátili sme sa späť do Srbska. Všetko, čo sme mali, sme stratili, do Srbska sme prišli doslova s dvomi taškami. Začínali sme od nuly, najmä pre mojich rodičov to bolo veľmi ťažké. Ja som bol vtedy ešte malý a nepamätal som si veľa vecí, rodičia mi až neskôr povedali o všetkom, čo sa dialo. Rodičia ma inšpirovali, veľmi som im chcel neskôr pomôcť, aby aj oni mali krajší život. Oni majú najväčšiu zásluhu na tom, že som tu, pretože pre mňa veľa obetovali.

Dokážeš po týchto udalostiach viac oceniť veci, ktoré si dosiahol?

Cez ťažké obdobia a zranenia som si aj stokrát povedal, že moja rodina to mala ešte ťažšie. Vždy mám niekde vzadu v mysli moju rodinu a pamätám si, že oni boli tí, ktorí pre mňa a sestru všetko obetovali. A že ja som ten, kto teraz maká aj pre nich, aby sa mali lepšie. Kvôli pandémii som ich dlhšie nevidel, verím, že sa situácia bude zlepšovať a stretnem sa či už s rodičmi alebo so sestrou, ktorá žije v Nemecku.

Zakončime rozhovor na belasú nôtu. Ako vnímaš odozvy od fanúšikov, s ktorými si si po rokoch vytvoril určitý vzťah?

Vzťah s fanúšikmi by mal byť pre futbalistu jednou z kľúčových vecí. Nechcel by som hrať niekde, kde ma ľudia nemajú radi alebo nerešpektujú. Našim fanúšikom sa vždy snažím odpovedať, keď mi píšu správy. Neignorujem ich. Keď som mal zdravotné problémy, tak mi poslali nesmierne veľa správ a cítil som, že na mňa nezabudli. Vážim si to a verím, že im dôveru splatím výkonmi na ihrisku.

Aké miesta máš v Bratislave najradšej?

Milujem prírodu. Otcova rodina je z Republiky Srbskej z Bosny a Hercegoviny, ešte v detstve sme tam často chodili na túry do prírody. Na Bratislave je skvelé, že je tu mesto, pamiatky, hrad, ale aj lesy v blízkej vzdialenosti. Je tu veľa pekných miest, kde sa dá tráviť voľný čas. Veľmi rád chodím na Železnú studničku, či už na prechádzku alebo zabehať si.