Od čias Štefana Priboja, ktorý priviedol belasých medzi česko-slovenskú amatérsku elitu, trénovali bratislavskémužstvo zahraniční tréneri. Najkvalitnejšiu prácu odviedol budapeštiansky József Csibi Braun. Prebojoval sa s mužstvom do celoštátnej (profesionálnej) ligy a striedavo s Pálom Jakubem ho dostal dvakrát pred prah vtedy najhodnotnejšej medzinárodnej pohárovej súťaže Stredoeurópskeho pohára. Kajmo Müller a Vincent Ditt rich dobyli s ním tituly majstrov Slovenskej republiky. V roku 1942 zasadol na trénerskú lavičku po jedenástich rokoch opäť slovenský tréner Ferdinand Daučík. S veľkými futbalovými skúsenosťami hráča klubu najvyššej európskej triedy Slavie Praha, reprezentanta ČSR s účasťou na majstrovstvách sveta a čo hlavné, presvedčeného o nevyhnutnosti prejsť v tom čase na najmodernejší systém hry.

Hra, ktorá priťahovala každého

Ferdinand Daučík sa ujal mužstva koncom februára 1942 a vyhlásil: „V pražskej Slavii som sa ako tréner dorastu snažil uplatniť na tréningoch a v zápasoch presadzovať prvky WM-systému. Aj teraz chcem s moderným systémom začať v rezerve a hlavne v doraste. Nemienim hneď od začiatku vyraďovať vekove starších hráčov, ktorí nesporne majú svoju vysokú kvalitu, ale ťažko si osvojujú nové herné prvky.“ Ale hneď začal v A-mužstve s prepotrebnou disciplínou a prejavovaním vzťahu ku klubu, k správnemu prístupu profesionálneho hráča.

Už v marci v zápasoch, ktoré mali pripraviť mužstvo na ligu, sa čosi prejavilo. Belasí rozdrvili divízny ŠK Kábel 11:0 (góly: Arpáš 5, Rado 3, Podhradský, Jurkovič a Luknár po jednom). Svoju silu si mužstvo vyskúšalo aj v medzinárodnom zápase. Súperom bola záhrebská Concordia a zdolali ju 2:1 gólmi Podhradského a Luknára. Bolo hneď vidieť, že kde sa uvoľnilo miesto, zaradil mladého hráča. Do bránky Miloslava Králika (neskôr výborného hokejistu) a na post pravého obrancu talentovaného Vladimíra Venglára. Svoju šancu dostával aj Štefan Sýkora, ktorý sa vrátil z Banskej Bystrice. Na ostatných postoch využil zmenený prístup doterajších opôr a hlavne ich snahu a chápanie postupne zavádzaných prvkov WMsystému. Takých bolo sedem-osem. Napodiv, rýchlo sa to začalo pozitívne prejavovať.

Za celú jar ŠK Bratislava zakolísal len raz, a to pri remíze 1:1 vo Svite s dravým ligovým nováčikom. Predsa len remízu 2:2 s AC Považská Bystrica, od prvého ročníka Slovenskej ligy najväčšieho konkurenta, alebo prehru 1:3 na ihrisku víťaza jesennej časti FC Vrútky nemožno považovať za bohvieaký neúspech. Ale aj tak Ferdinand Daučík doviedol belasých k tretiemu titulu majstra v tomto najčastejšom zložení: Králik – Venglár, Bíro –E. Kováč, Porubský, Chodák – Rado (Sýkora), Jurkovič, Arpáš(Porubský), Luknár, Podhradský. Toto mužstvo sa počas jari skutočne sústredilo na tvorbu novej koncepcie hry a nevyrušovali ho v tom nejaké iné ako klubové povinnosti. V ich rámci však využilo pozvanie Concordie na odvetu za marcovú návštevu Bratislavy. Chorvátom sa odveta podarila, vyhrali 2:0. V druhom zápase v Záhrebe s robotníckou XI. belasí remizovali 2:2, strelcom bol Bíro. V ligovom nasadení dobre padlo výberové stretnutie s tímom Bratislavskej župy. Hráči si uvoľnene zahrali a výdatne zastrieľali na výhru 8:3 (Jurkovič a Podhradský po troch, Arpáš a Porubský z pokutového kopu po jednom góle).

Zatiaľ neprekonateľný konkurent

Do jesennej polovice Slovenskej ligy 1942/43 vstúpil menom síce nováčik Armádna XI., ale mužstvo zložené z výborných futbalistov vidieckych klubov. O tom svedčí už jeho jesenné prvenstvo s náskokom piatich bodov zásluhou takých zvučných mien ako brankár Reimann, obrancovia Vanák a Riedl, záložníci Gašpar, Tibor Kováč, Tibenský a útočníci Bolček, Bielek, Oslanský, Baláži, Petrášek,Vysocký.

Aj prvé vzájomné ligové stretnutie s ŠK Bratislava pred návštevou 12-tisíc divákov vyhrali vojaci 1:0 gólom Petráška. Zatiaľ teda obrovské úsilie trénera Daučíka a vedenia klubu nepomohlo zúročiť náročnú letnú prípravu s kvalitnými zápasmi a využiť posily v Jozefovi Bačkorovi z Ružomberka a návrat Žáčka z tohto mesta. Pritom v priebehu jesene hlásili vítané prestupy Jozef Karel z Prešova, Imrich Záni z Malaciek a Milan Garažia z ŠKRužinov. Tréner Daučík si prvý raz vyskúšal s A-mužstvom WM-systém proti rovnako vyzbrojenému poprednému berlínskemu mužstvu Blau-Weiss. Zostava: Králik – Venglár, Porubský, Rado – E. Kováč, Chodák – Sýkora, Arpáš, Bíro, Luknár, Podhradský ukázala výborné tvorivé schopnosti a ofenzívne ladenie, ale aj slabiny v organizácii obrany. Cenné však bolo víťazstvo 5:3 (3:1), o čo sa gólmi zaslúžili Luknár a Podhradský po dvoch, Sýkora jedným. Zavládlo nadšenie, čo vyjadril kapitán Ivan Chodák: „Dokázali sme, že vieme zahrať WM-systémom aj na zahraničné mužstvo, ktoré tento systém ovláda!“ Názor odporcov nového systému prezradil bývalý hráč medzivojnovej éry známy vtipkár Karol Polák: „Naši hrali veľmi pekne, nevidel som ich hrať šesť rokov. Jediné, čomu som nerozumel, bol ten systém...“ Tentoraz ŠK Bratislava nezanedbal niekdajšie dobré zvyky ukázať sa svojim početným fanúšikom na slovenskom vidieku. V Baťovanoch zvíťazil nad druhým nováčikom ŠK Baťovany (v lige už pod názvom HG Šimonovany) 3:1 pred 3 500 divákmi a dvoma gólmi Bíra, jedným nádejného obrancu 19-ročného Vladimíra Venglára. Na augustovom turné sa ledva vyhralo 3:2 v divíznych Topoľčanoch, ale vysoko 10:3 v Zlatých Moravciach. 

Rozlúčka po 0:2 s ŠK VAS

Dobrý jesenný rozbeh so štyrmi víťazstvami zastavili prekážky, ktorých kvalitu musíme uznať, ale aj jedna definitívne osudná pre podozrivých z predajnosti. Najprv to bola prehra vo Vrútkach so stále nebezpečným, ale už upadajúcim FC 1:2, potom spomínaných 0:1 v prvom ozajstnom bratislavskom derby s Armádnou jedenástkou a nakoniec potupné odovzdanie oboch bodov bratislavským Maďarom ŠK VAS 7. Decembra pred šesťtisíc divákmi v podobe 0:2. Súperovi to veľmi pomohlo k postupu na bezpečné 9. miesto na jesennej tabuľke, bez dvoch podozrivo získaných bodov by boli poslední...

Niektorým hráčom neprekážalo, že ich mužstvo skončilo po strate podľa papierovej formy istých dvoch bodov za Armádnou XI. s päťbodovým odstupom. Práve títo hráči hovorili a boli presvedčení o tom, že ako v minulosti aj tentoraz svojou kvalitou všetko dajú do poriadku. Pritom zabudli, že už sú za zenitom svojej vrcholnej výkonnosti, zostarli, ťažko sa dajú „nakaziť“ prvkami futbalovej moderny a pred nimi je mimoriadne ambiciózny, moderný a silný súper v Armádnej XI. Prehrou si však vypísali definitívny ortieľ nad svojou budúcnosťou v najpopulárnejšom slovenskom klube...

Tréner Daučík nepoľavuje

Obdivuhodná ambicióznosť, náročnosť a systémovosť trénera Ferdinanda Daučíka v budovaní veľmi silného mužstva ŠK Bratislava nepoľavovala, ba ešte sa stupňovala v druhom polroku 1942. Nachádzal plnú podporu klubového i futbalového výboru, na čelo ktorých už druhýkrát zvolili Jána Ďurčanského. Preto nehrozili nijaké prieťahy v schvaľovaní aj tých najodvážnejších opatrení. Dokončila sa aj dostavba na ten čas nádherného štadióna, ktorá pokračovala rýchlym tempom aj napriek vojnovým udalostiam. Na 26. a 27. septembra pripravili jeho slávnostné odovzdanie.

Zlatým bodom programu bol futbalový turnaj štyroch majstrov – viedenského, chorvátskeho, rumunského a domáceho slovenského. Výsledky: Vienna – Gradjanski ŠK 3:3, keď Viedenčania vyhrali prvý polčas 3:0, ale žreb im predsa len pomohol v postupe do finále, ŠK Bratislava – Venus Bukurešť 2:1 (góly víťaza: Jurkovič a Podhradský dve minúty pred koncom). O 3. miesto: Gradjanski ŠK – Venus 2:1, finále: Vienna – ŠK Bratislava 6:5 (5:1). Dramatické finále pred vyše 10-tisíc divákmi, ktorí po debaklovom polčase 1:5 spontánne aplaudovali hosťom (čo už bolo zaužívané pri neúspechoch belasých v lige). Ale po zmene strán sa im „eškárske“srdcia otvárali nad hrou a likvidovaním viedenského náskoku. Po Sýkorovom góle z prvej polovice hry to začal Bíro, nadviazal Sýkora, opäť Bíro a zavŕšil Arpáš. Vienna však mala vo svojich radoch famózneho Deckera, Fischera a Holeschovského, ktorý strelil ten rozhodujúci šiesty gól!

V októbri odcestoval ŠK Bratislava na dva zápasy do Rumunska. Rapid Bukurešť zdolal 3:2 gólmi Podhradského, Bíra a Arpáša a s majstrovským Venusom remizoval 2:2, na čom majú zásluhu góly Chodáka a Bíra. Belasé mužstvo sa muselo ešte pripraviť na novoročné zápasy v Nemecku. V rámci toho vyhralo nad ŠK Kábel 5:2. Na Nový rok 1943 Arpáš hetrikom pokazil tretiemu najlepšiemu nemeckému klubu Blau-Weiss chuť na odvetu víťazstvom 3:2, no na tretí deň po tomto sviatku opäť tri góly – dva Garažiove a jeden Arpášov – už proti výbornému Dresdner SC nestačili, lebo šesť ich nastrieľali nemeckí hráči.