Pohár prišiel z Bruselu
Rok 1969 nemožno ináč začať ako Pohárom víťazov pohárov. Veď to bol najväčší úspech v doterajšej deväťdesiatročnej histórii klubu. Dosiahlo ho sedemnásť hrdinských chlapcov na čele s trénerom Michalom Vičanom. A. Vencel - bratia Ján a Ľudovít Zlochovci, dvojičky Ján a Jozef Čapkovičovci, V. Hrivnák, J. Fillo, P. Mutkovič, A. Horváth, I. Hrdlička, Ľ. Cvetler, L. Móder, K. Jokl, B. Bizoň, J. Határ, J. Hlavenka i náhradný brankár J. Kontír. Finalistom pomohli najmä v lige trochu šetriť sily M. Sokol v piatich zápasoch a vo viacerých aj Ján Popluhár, ktorý práve pred fi nále odchádzal na takmer dva roky do Olympique Lyon. Ročník predtým pripravovali pôdu aj J. Obert, J. Medviď, J. Tománek a brankár M. Sedílek. Ináč to ani nemohlo byť, mužstvo bolo sebavedomé, kolektív ako žula, odhodlaný pobiť sa s kýmkoľvek. No v prvom rade bolo treba sústrediť sa na zápasy PVP.
Už pred začiatkom ligy bolo treba ísť do Turína a vo štvrťfi nále sa pokúsiť preskočiť tamojší AC. Naši zopakovali dobrý výkon, ktorý mali v nohách zo zájazdu v Južnej Amerike a vyhrali Joklovým gólom 1:0! Súper to nechcel nechať iba tak a pri Dunaji začal nielen rezko, ale najmä surovo. Rakúskeho rozhodcu Schillera to zaskočilo, stratil istotu a navyše nevylúčil nijakého Taliana, ale v 51. min. nášho Hrdličku. Slovan napriek tomu vyhral pred 22 000 divákmi gólmi Horvátha a Hlavenku 2:1, čím upozornil na seba celú Európu. Ináč nevyzeral ani zápas so škótskym AFK Dunfermline, veď sa nehralo o fazuľky a škótska tvrdosť bola i je svetoznáma. Naši tam však gólom Jána Čapkoviča remizovali 1:1 a nabrali guráž na odvetu. Ten istý Čapkovič im dal gól aj v odvete a bolo 1:0. Ako prvé čs. mužstvo sa tak naše mužstvo dostalo do finále jednej z troch veľkých súťaží. Nie zadarmo. Juhoslovanský rozhodca I. Horvat pripustil brutálnu hru súperov a ich protivníci okúsili, ako bolí futbal. Finále bolo 21. mája 1969 na Štadióne Sv. Jakuba v Bazileji. Opäť prišlo 22 000 divákov a súboj viedol Holanďan Van Ravens. A zase prekvapenie od Dunaja, hoci naproti stál CF Barcelona. Slovan Bratislava zvíťazil 3:2 po góloch Cvetlera, Hrivnáka a Jána Čapkoviča. Odpovedali len dvaja: Zaldua a Rexach. Slovan: Vencel – Fillo, Hrivnák, Horváth, J. Zlocha – Jozef Čapkovič, Hrdlička – Cvetler, L. Móder (Bizoň), Jokl, Ján Čapkovič. Barcelona: Sadurni – Franchi (Pedera), Eladio, Olivella, Rifé – Zabalza, Fusté – Pellier, Castro (Mendoza), Zaldua, Rexach.
Prvé slová chvály zazneli od predsedu UEFA, Švajčiara G. Wiederkehra, keď blahoželal predsedovi Slovana Viliamovi Hlobilovi: „Ďakujem vašim chlapcom za tento krásny zážitok. Na fi nále Slovan – Barcelona sa bude dlho spomínať. Je to predsa krásne, keď človek aj vo veľkom zápase vidí päť gólov. Pohár patrí Slovanu právom.“ Pridajme aj niekoľko viet dlhoročného tajomníka belasých, vtedy už redaktora Tipu, Jozefa Múdreho: „Tak, ten vysnívaný prelom medzi skutočne veľkých sa podaril! Futbalisti bratislavského Slovana ChZJD zakončili svoje putovanie 9. ročníkom PVP víťazstvom nad CF Barcelona. Bolo to víťazstvo, ktoré prechádza do histórie nielen nášho bratislavského, slovenského i čs. futbalu, ale aj do histórie tohto najpopulárnejšieho športu. Význam víťazstva Slovana je priam nedozerný. Je to v určitom zmysle slova aj korunovanie progresu, ktorý je za posledné desaťročie na Slovensku neodškriepiteľný.“ Finálový zápas značne prevýšil očakávania všetkých expertov futbalu, z ktorých viacerí sedeli v Bazileji na tribúne. Vyzdvihovali úroveň hry a športovú hodnotu zápasu. Aj v komentároch sa najviac hovorilo o nečakane otvorenej hre, čo bolo v období vtedajšieho defenzívneho futbalu skutočnou raritou. Zápas bol plný zvratov a dramatickosti. Upútala aj skutočnosť, že Slovan sa neuchýlil ani na chvíľu k bráneniu výsledku a hral vyrovnanú partiu, aj keď mu, najmä v závere, priháralo. To získavalo našim hráčom priateľov na štadióne i pri televíznych obrazovkách. Španieli boli, samozrejme, elegantní, ale Slováci oveľa rýchlejší a agresívnejší. Mužstvá nemali rovnaký štýl, ale obidva ich spôsoby boli účinné. Okrem gólov bolo ešte 6 – 8 možností, z ktorých mohli na oboch stranách padnúť góly. Komentátori vyzdvihovali aj slušný a rytiersky spôsob boja. So širokým úsmevom po nečakanom splnení veľkej úlohy sa mohla výprava vracať na Tehelné pole. Priaznivci ju netrpezlivo očakávali.
Čo bolo skryté pred zvedavými kamerami
Zápas sa skončil, vypukla radosť. Vtedy platilo nepísané pravidlo, že lopta, s ktorou sa hralo, patrí tomu, u koho bola pri odpískaní zápasu. Šaňo Vencel s tým rátal. Zdržiaval čas, ako sa dalo. Rozhodca zapískal a šup, lopta bola pod jeho dresom. Dal ju podpísať spoluhráčom i rozhodcovi a dodnes ju má doma. Pamiatka ako hrom. Chlapci išli do kabín takmer nahí, fanúšikovia ich „pooberali“ ako hrušky. Jano Čapkovič sa vyzliekol sám a hodil dres cez ohradu našim fanúšikom. Zostala iba medaila a zopár fotografií.
Pohár víťazov pohárov putoval z rúk do rúk. Ale aj spomienky. Napríklad tá, ako im Vičan rozprával. „Nebojte sa tých obrancov. Nepoznám ich, ale viem, že sú to nejakí koreni. Môžete si na nich urobiť kariéru.“ Urobili ju. Medzi gratulantmi boli aj slávne osobnosti. Jim Šťastný, najúspešnejší tréner belasých, Ferdinand Daučík, jeho predchodca, tiež zaslúžilý, ktorý ako prvý pozdvihol Slovan do výšok. A Laco Kubala, ten, čo sa vždy hlásil za Slováka a podpisoval sa ako Ladislav. Hrala Barcelona, tiež ich mužstvo, nuž prišli, ale prvoradou príčinou bolo, že hral Slovan. Ktovie, komu držali palce, ale vyzerali nesmierne šťastne, keď vyhral Slovan, hoci v Barcelone strávili väčšiu časť života než v Bratislave. Mužstvo už nehrá, spieva Glory aleluja. Bratia Čapkovičovci bubnujú na kufri, Vencel tancuje ako baletka. Po uliciach sa rozlieha pieseň Slovenské mamičky. Chlapci sú „vyštafírovaní“.
Vtedy ešte nebolo samozrejmosťou, že mužstvá majú na mieru šité obleky. Slovan v tomto prípade mal. Funkcionári vybavili Odevné závody Trenčín, s pobočkou v Novom Meste, tam ich šili. Sivé nohavice, belasé saká s odznakom Slovana, päťuholník s dvojkrížom. Patril a doteraz patrí k najkrajším v Európe. Biele košele s kravatou alebo roláky. Fešáci na pohľadanie zamierili do baru a oslavovali. Veď budú odmeny. Aj boli. Za víťazstvo bolo sľúbených 15 000 korún. Nedostali ich. Iba 5 000, východonemecké hodiny a nejakú bomboniéru. Hráči museli byť vtedy dobrí aj uvedomelí a dnes sa smejú, keď čítajú v novinách, koľko berú v dobrých mužstvách hráči za normálny ligový zápas a aké majú platy. Naši sa im snažia prispôsobovať a niektorým sa to aj darí.
Čas sa však nedá zastaviť, svet napreduje. Už však predbiehame, lebo ešte sme v hoteli City a potom v nejakom bare. Nálada smeruje k vrcholu, veď každý hráč dostal od riaditeľa fľašu šampusu a keď sa po pár pohárikoch spojil s únavou, aj nohy za zapletali. Nuž čo, kedy a kto zase vyhrá taký pohár? Ide sa domov. Cez Viedeň a Berg do Petržalky a na štadión. Štúrova, Štefánikova, Malinovského a ďalšie ulice sú plné. Vracajú sa „jastrabi z Tehelného poľa.“ Tam ich čaká dychovka, rodinní príslušníci, funkcionári klubu, hráči ďalších mužstiev a, samozrejme, fanúšikovia. „Je to môj najkrajší návrat domov, aký som zažil,“ priznáva Ján Zlocha. „Čakali sme privítanie, to áno, ale toto nie. Už vieme, prečo sme trénovali a hrali, aj pre koho,“ pridáva najlepší hráč finále Karol Jokl. Bolo to všetko úžasné. Ale veď aj úspech bol úžasný, hráči mali nárok na pokračovanie osláv. Pri štadióne stálo aj veľa umelcov, najlepších hercov, všetko fanúšikov a priateľov. Patrili do jednej rodiny s hráčmi, s ktorými sa zoznámili na a po zápasoch, ale vtedy aj s novinármi, s ktorými nadviazali styky pri programoch Dňa tlače na štadióne aj pred 40 000 divákmi. Bolo to priam dojemné. Hráči sa odobrali do Divadelného klubu a zo zážitkov sa stávali do rána životné príbehy. Boli tam všetci hráči i všetci „hráči“ z dosák, ak neboli chorí či zranení. Lebo vtedy aj herci športovali: Jariabek, Dibarbora, Zvarík, Króner, Valach, Dančiak, Kukura, Vl. Černý, Kňažko, Dočolomanský, Haverl, Hlaváček, Krajíček,Tarageľ, Labuda, Lasica, Satinský, Lipa, Hammel, Sarvaš, Mistrík, Müller, Machata, Kvietik, Rajniak, Krajíček, Skovaj, Hlaváček, Pántik, Polónyi... Všetci. Bolo ich vtedy viac? Vynechali sme niekoho? Skôr áno než nie, ale v tú noc boli všetci nastúpení a všetci zvedaví. „Hralo sa“však bez trénera. Hráči to chápali, poznali svojho „kominára“.Často bol prísny, často si zahrešil, ponadával na rozhodcov, fajčiarov i na alkohol. Ako však ten miloval futbal, bolo nepredstaviteľné. Neraz ho hráči, ale aj novinári videli úprimne plakať. Po dobrom výkone, ale aj po prehre. Ani teraz nemohol oslavovať, bol by preplakal celú noc. Jeho srdce pukalo pri rozprávaní o hre. Aj ono priviedlo chlapcov k víťazstvu v PVP. Na to všetko nesmie história nikdy zabudnúť.